Zdravie a vitalita každý deň do vysokého veku

Chlieb náš každodenný

Murovná pec u susedov je rozhoriata. Teta suseda prikladá posledné polienka, ktoré hneď olizne oheň, v peci zapraská a energia dlhé roky uzamknutá v dreve sa rýchlo dostáva dovnútra pece.

Sedím aj s kamarátom v bezpečnej vzdialenosti, po tíšku sledujeme, ako teta domiesuje cesto na táfli. Ešte predtým, ako cesto nadobudlo svoj tvar, teta pripravila kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo staršieho upečeného chleba, v ktorom sa po zaliatí trochou vody a odstání pol dňa rozbehli fermentačné procesy. Tetuška vedela dobre, že s kváskom sa cesto nafúkne, skyprie a to bude výborný základ pre chlieb.

Cesto ešte posype troškou rasce a kladie ho na lopár.

Treba počkať asi pol hodinku,, kým polienka prehoria na pahrebu, zatiaľ sa kamarátom hráme na schovku. Ale dlho nevydržíme. Sadneme si na svoje miesta, netrpezlivo sa mrvíme na zadku, až konečne teta príde z kuchyne, otvorí dvierka na peci. Na chvíľu nás ovanie sálajúce teplo a pozeráme do bielo-červených uhlíkoch, ku ktorým na bok na drôtenú sieťku teta kladie cesto.
Zatvorí dvierka, pozrie na nás. S kamarátom prežrieme sliny, čaká nás jedna z najväčších pochúťok aké poznáme.
Teta sa usmeje:
„Treba ešte počkať, netrpezlivci!“ a odbehne do opäť kuchyne niečo robiť.

Prichádza veľká chvíľa. Teta je opäť tu, otvára dvierka na peci, vyberie bochník a pozerá, či ešte mu netreba dôjsť, ako zvykne hovoriť, keď ho ešte na pár minút treba posunúť do pece. Netreba, chlieb je akurát.
Vybraný bochník mi dráždi všetky čuchové bunky, neviem odrhnúť zrak od hnedastej , trochu popraskanej kôrky.
Teta rozvážne odkrojí dva krajce, ale hneď nám ich nepodá. S kamarátom už vieme, že z horúceho, čerstvo upečeného chleba rozbolí brucho aj na dva dni.
Zbieram posledné zvyšky vôle, aby som sa nevykašlal na všetky doporučenie a hneď sa nevrhol na túto extra pochúťku.

Chlieb z domácej pece je predjedlo, hlavný chod aj zákusok, všetko v jednom.
Vyzerá, vonia aj chutí báječne.
Mäkkučká striedka, vláčna ako páperie, chrumkavá, do zlatista upečená kôrka nám s kamarátom odúva líca, nevládzeme hovoriť, ale očí sa nám zoširoka usmievajú.
Teta spokojne kyvká hlavou, okoštovala aj ona.

Dojedli sme, aj by som si dal ďuplu, ale neodvážim sa pýtať viac.
Teta ešte odkrojila poriadny kus, zakrútený do obrúska, mi podala do ruky, vraj pre našich.
Pekne som sa poďakoval a bežím domov, už som mal hodinu písať domáce úlohy, otec bude nespokojný.
Dobehol som do kuchyne, otec dvíha zrak, už takmer počujem jeho prísne slová, položím obrúsok na stôl a roztvorím ho. Kuchyňu ihneď zaplňuje vzácna vôňa, chlieb z murovanej pece sme mali iba párkrát do roka, aj to iba vďaka susedovcom.

Otec sa len zhlboka nadýchne a ide zobrať nôž. Vôňa sa rýchlo šíri do celého domu, o chvíľu dobehnú obaja bratia, ani sa nepýtajú, čo tak rozvoniava, dobre vedeli, o čo ide. Prišla aj mama a hneď od dverí sa zoširoka usmieva.
Všetci stojíme okolo stola, oco rozvážne rozkrojí bochník od tety susedy na päť častí. Každý si berie svoj krajec, iba ja som nechávam na stole. Mame som povedal, že nech dá bratom z môjho, ja som už mal. Mama ma pohladí po vlasoch a ja by som mal v ten deň dvojnásobnú radosť.
Všetci stíchli, počuť iba žuvanie a netrpezlivé fučanie rýchlo prehĺtajúcich bratov.
Dojedli.

„Výborný!“ hovorí otec a to je pochvala nad pochvaly, ktorú bolo počuť od neho jeden maximálne dvakrát do roka. Bol to fajn večer, ešte som napokon stihol aj domácu úlohu.
Na druhý deň som susedovcom zaniesol s obrúskom aj veľký košík s našimi čerstvo obranými jablkami.

Odvtedy ubehlo viacero rokov.
Murovaná pec u susedov navždy vychladla, ale ešte dlho sme sa s kamarátom pri nej hrávali, neskôr ju susedovci však zbúrali ako zbytočnosť.

Dnes máme od viacerých výrobcov chlieb pšeničný, žitný, pšenično-žitný, zemiakový, celozrnný, pohánkový, maslový…hádam aj desiatky rôznych druhov, veľkostí.
Len máloktorý mi však chutí. Možno časť môjho podvedomia osídľuje spomienka na chlieb od tety susedy a ja som už naveky zakliaty v osídlach vláčnitej, chrumkavej krajiny.

Postupom rokov o slovo sa prihlásili vedci.
Tí najprv zistili, že konzumovať chlieb nie je celkom zdravé. Pri pečení chleba sa pôsobením tepla spoja sacharidy a niektoré aminokyseliny (lyzín), ktoré sa v
v ňom nachádzajú.

Táto reakcia vytvorí hnedastú kôrku na chlebe a vzniká látka akrylamid, ide o reakciu nazvanú Maillardova, po francúzkom chemikovi, ktorý prvý zistil a popísal, o čo ide. Už z prvého počutia to nevyzerá nič vábne, ale skutočnosť zdá sa, je ešte horšia. Akrylamid potenciálne zvyšuje riziko rakoviny. (ledva som tento odstavec dopísal, ach).

Rozmýšľam o tých vedcoch a priešiel som k dôležitému záveru – s veľkou pravdepodobnosťou chlieb z murovanej pece v živote nejedli. Inak by zastavili svoje výskumy hneď na začiatku!

Na chlieb sa zniesla veľká spŕška kritika aj od zástancov paleo stravy. Tí tvrdia, že naši predkovia sa živili takmer výhradne iba mäsitou stravou a celé naše trávenie, najmä naša enzymatická výbava, je tomuto prispôsobená. A to sú silné argumenty.
Na strane paleo stravovania sa prikláňa aj určitá časť vedeckého sveta a na základe výskumov tvrdia, že chlieb má veľa sacharidov, čo komplikuje trávenie, priberá sa z neho a látky obsiahnuté v chlebe spôsobujú imunitné zápalové reakcie v tenkom čreve dokonca aj vtedy, ak niekto nemá celiakiu alebo Crohnovu chorobu. Vinníkom je gliadín, (glutén), hlavná bielkovina v obilovinách, na jej trávenie človek nemá genetické dispozície.
Navyše za niekoľko posledných desiatkov rokov sa vďaka genetickým modifikáciám obilinín, najmä pšenice, pribudlo gliadínu v nich mnohonásobne viac..

Na to všetko je už dnes veľa výskumov.

Na druhej strane sú  známe zistenia, že celozrrný chlieb a pečivo sú dobrým zdrojom širokej palety vitamínov skupiny B, čo je ich nesporné plus.

Vedcov si vážim.

Ibaže mi chodí po rozume – chlieb sa často spomína aj v biblii, či už v priamom význame ako potravina, alebo v prenesenom (…Ja som chlieb života …).
Chlieb má taktiež dôležité miesto v základnej modlitbe kresťanov – v Otčenáši.

Tento rozpor neviem uspokojivo vyriešiť.

Jediné riešenie, ktoré mi napadá je to, že sme na dlhej ceste nášho vývoja zablúdili v slepých gliadinových uličkách a vytvorili sme genetické odnože obilia, ktoré sa len zďaleka podobajú sortám, pestovanými pred mnohými rokmi. Nehovoriac o tom, že za dávnych čias sa chlieb pripravoval na horúcich, slnkom prehriatych kameňoch pri podstane nižšej teplote, ako dnes pri jeho pečení.

Chlieb bol kedysi súčasťou jedál takmer každý deň. Naši predkovia si ho často brávali aj s inými potravinami na pole, bol vítaným zdrojom energie pri celodennom kosení a sušení sena, nesmel chýbať pri furmankách do hory, ale objavoval sa aj na sviatočnom stole.
Chlieb sa hodil ku kapustovej či šošovicovej polievke, ku mäsu, klobáse, ku slanine.
Na chlieb sa natierala masť, domáca škvarková nátierka, maslo, ba dokonca za čias môjho ranného detstva sa obschnutý chlieb pokropil troškou vody a len tak pomedzi prsty kryštálovým cukrom. To bola pochúťka! Pre našu spokojnosť detí sme nepotrebovali rafinované, prešpekulované dnešné sladkosti!
Chlieb sa stal súčasťou nášho každodenného bytia a nikomu z nás ani len napadlo, že existuje nejaký akrylamid.

Dnes je však iná doba. Vedci sa pravdepodobne nemýlili, že veľké množstvo chleba v našej strave, najmä toho bieleho, prispieva k civilizačným chorobám.

A biblia?
Tu sa ani len neodvážim zapochybovať o jej pravdivosti.

Rozpor zdá sa je vyriešený, obe strany majú pravdu a nemýlia sa ani tí, ktorí tvrdia, že striedmou konzumáciou chleba si pravdepodobne nemáme ako uškodiť.

Zavše nazriem do mojej zakliatej krajiny, v ktorej sa ukrývajú spomienky na chlieb z murovanej pece od tety susedy, zabudnem na všetky výskumy a iné múdrosti a na tvári sa mi objaví úsmev.

Ten úsmev sa v určitej skrytej podobe objavoval aj u našich predkov, dodával im energiu a pomáhal im udržiavať zdravie, lebo kváskový chlieb, ktorý sa vtedy piekol, je dnes aj vedeckými kapacitami lepšie hodnotený ako chlieb pripravený s droždím.

Komentáre nie sú povolené